Ahoj Joži. Mohol by si sa na začiatok predstaviť čitateľom, ktorí ťa ešte nepoznajú?
Moje meno je Jozef Antálek, pochádzam z Kútov a už 9 rokov externe pôsobím ako herec a tanečník v popredných bratislavských divadlách ako napríklad divadlo Nová scéna, Slovenské národné divadlo, Wüstenrot teatro, donedávna divadlo Tower stage, ale aj divadlá v Nitre, Prahe či v Ostrave.
Jednoznačne si veľmi pracovne vyťažený. Čo všetko ťa momentálne zamestnáva?
Momentálne je pre mňa mesiac január skôr oddychový ako pracovný to znamená, že hrávame v divadle len po večeroch a cez deň mám oddych a relax. Ale od februára začíname naskúšavať novú hudobno-tanečnú show pocta Karolovi Duchoňovi, s ktorou vyrážame na veľké turné po slovenských mestách, čiže nasledovné mesiace budem dosť vyťažený. Do toho všetkého budem občas odbiehať na slovenské turné s predstavením Mamma Mia.
Ako a kedy si sa ku kariére herca dostal?
Keby ste sa ma spýtali na základnej škole, čím by som chcel byť, nevedel by som odpovedať. Áno priznám sa, strednú školu som si vyberal podľa toho, kde nebude matematika. Celé detstvo som trávil na základnej umeleckej škole, tak jediná voľba bolo konzervatórium Bratislava.
Keďže som chodil v Kútoch do tanečnej skupiny Pegas, vedel som sa hýbať. To si na prvej hodine všimla moja profesorka, tá ma hneď na druhý deň oslovila do jedného absolventského predstavenia v Štúdiu L+S a už to potom bolo jednoduché. Neskôr som sa dozvedel, že Ján Ďurovčík vyhlasuje konkurz do muzikálu Ôsmy svetadiel, tam som uspel a takto sa to so mnou vezie až do dnes. Bol som teda v správnu chvíľu na správnom mieste.
Považujeme ťa za veľmi úspešného „záhoráka“. Hovorí sa, že ak sa človek stane úspešným, tak veľa ľudí, dokonca aj blízkych, začne závidieť a nedopraje. Je to aj tvoj prípad? Aké boli celkové reakcie tvojho okolia?
Samozrejme, že niektorí ľudia sa začnú správať inak a trochu viac sa o mne hovorí, ale ja mám len pozitívne skúsenosti. Mám naozaj veľké šťastie na mojich kamarátov a rodinu, ktorí ma vo všetkom podporujú a sú na mňa hrdí.
Skús nám bližšie charakterizovať, ako sa líši životný štýl herca od toho bežného?
Tak v prvom rade nemáme žiadny režim. (smiech) Skúšame cez víkendy, sviatky, ráno, večer. Ak ste umelec na voľnej nohe a chcete sa tým uživiť, tak musíte niekedy robiť viacej projektov naraz. Všetko musíte nejako skĺbiť dokopy. Ale skúsim Vám opísať ten najextrémnejší deň, ktorý mávame dosť často. O 5:50 mám nástup na Kolibe v televízii JOJ, točíme seriál Policajti v akcii do 9:45. O 15 minút neskôr začína skúška v divadle, ktorá trvá do 15:00 s jednou 15 minútovou prestávkou na obed. O 15:00 je odchod na predstavenie, ktoré hráme niekde na strednom Slovensku. O 19:00 predstavenie začína ,do Bratislavy sa vrátime o 1:30. Konečne si sadnem pred telku, začínam sa učiť texty na ďalší deň a nastavujem budík na 4:00. Niekedy je to naozaj ťažké. Naše každonenné jedlo sú bagety z benzínky. Niekedy sedím doma týždeň, nič nerobím a pozerám na telefón, aby ma niekto niekam zavolal. (smiech) Naše herecké pravidlo znie: buď nič alebo všetko naraz.
Hráš v seriáli „Policajti v akcii“. Čo všetko si musel absolvovať, aby si sa na túto pozíciu dostal?
Jedného dňa mi zavolali z televízie JOJ, aby som sa prišiel ukázať na konkurz do novopripravovaného seriálu. Vôbec som netušil o čo ide, naučil som sa pár textov a o mesiac mi volali, že by so mnou veľmi radi spolupracovali. Všetci herci sme absolvovali školenie ako pracovať so zbraňou, ako nasádzať putá a ako sa správať v rôznych situáciách. Samotné nakrúcanie mám veľmi rád. Sme jedna super partia, skvelý štáb a naozaj sa veľa nasmejeme.
Máš nejaký nezabudnuteľný alebo vtipný zážitok z nakrúcania, o ktorý by si sa chcel s nami podeliť?
Keďže nakrúcame v exteriéroch v rôznych častiach Bratislavy a v okolí, je normálne, že sa ľudia pristavujú, pozerajú, vždy sa s nami chcú porozprávať, poradiť alebo často aj vynadať, pretože si myslia, že sme reálni policajti. No my im vždy po vypočutí pekne vysvetlíme, že sme len herci a že im s ich problémom nemôžeme pomôcť. Raz sa mi stalo keď sme nakrúcali na vlakovej stanici kde boli spoplatnené toalety, bežal som na poslednú chvílu, vyťahoval peňaženku, ale pani len mávla rukou, že predsa policajt nebude platiť. (smiech) Ale zažili sme rôzne vypäté situácie, kde sa nám jeden pán v bytovke vyhrážal napadnutím alebo slovne napádali nášho komparzistu, pretože bol inej národnosti.
Máš herecký idol? Kto to je a prečo práve on/a?
Neobdivujem žiadneho zahraničného herca, pozerám sa na film alebo predstavenie ako celok. Pre mňa sú najväčšou inšpiráciou a vzorom moji kolegovia. Je zaujímavé ich pozorovať a z každého si vziať niečo iné, či už je to herec alebo tanečník.
Čo považuješ za najväčší úspech v tvojom živote?
Za môj najväčší úspech považujem to, že robím prácu, ktorá má baví. Síce je to niekedy veľmi náročné a sťažujeme sa všetci naokolo, ale za ten výsledok to predsa len stojí. Samozrejme toto všetko by nebolo bez podpory mojich kamarátov a rodiny za ktorých som veľmi vďačný, a samozrejme mojich kolegov, pretože keby som ich nemal, tak to už dávno nerobím.
Tvoje pravidlo, ako dosiahnuť úspech?
Tak toto je naozaj veľmi ťažká otázka. Asi byť sám sebou, pracovať na sebe, neustále sa zlepšovať a vzdelávať.
Vieme o tebe, že si v ankete OTO nominovaný v kategórii herec. Ako to berieš?
Samozrejme, že takáto nominácia poteší a som za to veľmi vďačný, ale myslím si, že som toho nespravil až tak veľa, preto toto ocenenie prenechám niekomu skúsenejšiemu a známejšiemu. Som stále na začiatku, treba sa posúvať vpred a vzdelávať sa. Ale jedného dňa by som tam veľmi rád stál. (smiech)
Možno trochu zložitá otázka, ale kde sa vidíš o takých 10 rokov?
Ja som človek, ktorý má rád nové výzvy a rozhodne sa nenudí. Mám toho v pláne naozaj veľa, ale vôbec netuším, čo to bude. Jediné čo viem, že umeleckú sféru určite neopustím. Ja totiž ani inde neviem pracovať.(smiech) Napríklad minulý rok som rozbehol profesionálne môj detský koníček točenie a strihanie videí. Čiže od minulého roka sa profesionálne venujem točeniu rôznych svadobných, tanečných, eventových videí a podobne.
Joži, ďakujeme Ti veľmi pekne za rozhovor a držíme palce. Na záver môžeš odkázať niečo našim čitateľom.
Aj ja ďakujem za rozhovor a podporu. A čo by som čitateľom odkázal? Aby nás prišli pozrieť do divadla na nejaký dobrý muzikál. Máme tam toho na výber naozaj veľa. 🙂
Rozhovor pre ProZáhorí pripravila Miška Fialová.