So spoločenskou etiketou úzko súvisí aj rétorika. Človek s určitým postavením chce lepšie pôsobiť na ľudí nielen svojim dobrým správaním sa, ale aj pri prednese svojho vystúpenia či prejavu na zhromaždení, schôdzi, porade či pri jednoduchej konverzácií. Staré grécke príslovie hovorí, že reč je zrkadlom duše. Podľa niektorých odborníkov väčšina nepríjemnosti v každodennom živote je vyvolaná iritujúcimi zvukmi, krikom a inými zlými návykmi pri vyjadrovaní toho, čo má človek v úvodzovkách „na duši.
Napriek dobrému obsahu prejavu či vystúpenia rečník môže zanechať zlý dojem ak pri jeho prednese nerešpektuje niekoľko základných pravidiel. Prvé je, že má hovoriť nahlas a zreteľne. Tomu napomôže správne držanie tela. V USA sa pri výučbe rétoriky spomína stará rada Quakerov: „Hlavu a bradu hore, prsia von a brucho dnu !“ Niektorí ľudia so slabším hlasom by pri prednášaní svojho vystúpenia nemali sedieť. Ťažšie pre nich je to pri televíznych debatách a programoch. Ak sa prednáša v sede, pomôže len vzpriamené sedenie na stoličke alebo vo vyššom tvrdšom kresle bez opierania sa o sedadlo.
Ďalšou požiadavkou je, aby rečník nehovoril veľmi rýchlo, ale ani pomaly. Prijateľná rýchlosť je medzi 120 až 150 slovami za minútu. Tak ako vadí veľmi rýchly prejav, iritujúcim môže byť aj pomalé rečnenie a prejav s veľkými prestávkami. Rýchlosť prejavu však nikdy nesmie byť konštantná. Dobrý rečník strieda rýchlejšie pasáže s pomalšími. Myšlienky a emócie obsiahnuté vo vystúpení sa musia prejaviť odlišne než v „normálnom“ texte. Prejav má obsahovať aj dve – tri pauzy pre efekt, ale nie viac. Niektorí ľudia keď vystupujú s prejavmi na verejnosti vyvolávajú dojem, že sú akoby „bez života“. Ich hlasu chýba vitalita, energia, entuziazmus, určitá intenzita. Ak rečníka viackrát požiadajú aby zopakoval to čo práve povedal, patrí asi medzi tieto typy.
Na budúce si povieme o rétorike pri verejných vystúpeniach.
Mária Mešťánková
FMK UCM v Trnave